Danube-Networkers

Interview s námorným kapitánom Dunaja, pánom Konstantinom Kopinom

Rozhovor viedla a zapísala PhDr. Nadežda Hrapková, PhD.

Ako vznikol Váš pozitívny vzťah k vode?

 

Narodil som sa v roku 1933 v Užhorode. Bývali sme v malej dedinke pri rieke Uh. Na tejto rieke sme mali malý čln a pritom nás, deti, otec učil plávať tak, že nás hodil do najhlbšej vody. Zrejme to ma inšpirovalo, že plavba a lode sa stali mojím túžobným snom od ranného detstva. Bola to túžba spoznávať svetové diaľavy. Boli vtedy vojnové časy a keďže sa po vojne uzavreli hranice, bolo málo informácií a málo možností vycestovať na zahraničnú námornú školu.

Preto som uvítal, že v roku 1949 sa vyskytla možnosť dostať sa aspoň k vnútrozemskej plavbe, k Československej plavbe dunajskej do Bratislavy. Táto prevádzkovala plavbu na celom úseku Dunaja v dĺžke cca 2000 km počnúc od Regensburgu v Nemecku až po Čierne more.

 

 

Aká bola vtedy príprava na povolanie lodníka?

 

Plavebný podnik Československá plavba dunajská vtedy zriadil školu pre dorast, v ktorej sa mali vychovávať budúce plavebné kádre podniku. Nebola to vysoká škola, nakoľko na vnútrozemskú riečnu plavbu sa nekládli tak veľké nároky na navigáciu aj keď jej základom je matematika, astronómia a ďalšie vedné odbory. V riečnej doprave, kde sú viditeľné oba brehy, podstata spočívala v praktickej činnosti detailného poznania celého riečišťa, konfigurácie toku  a nebezpečných plavebných úsekov. Samozrejme, dôraz sa kládol na plavebný zemepis, plavebnú náuku, znalosť jazykov, tovaroznalectva a princíp nakladania i vykladania lodí.

Bol som uchvátený tak pekným a ušľachtilým povolaním. V plavbe je podstatné a dôraz sa kladie na to, že pracovník musí skúsiť pracovať v každej funkcii, t.j. od plavčíka počnúc. Tak aj ja som skúsil prácu plavca na lodi, ktorá má samostatný pohon a taktiež na člne bez vlastného pohonu. Tu sa vlastne lodník naučí nakladať a vykladať plavidlo tak, aby náklad bol rozložený rovnomerne, naučí sa manévrovať s plavidlom, bezpečne pri plavbe kormidlovať a vykonávať údržbu. Manévrovanie s loďou je veľmi zložitý proces činnosti, ktorý zahŕňa obraty po a proti prúdu, pristávanie lode a vyviazanie lode k brehu alebo k inej lodi. Pri samotnej plavbe je hlavné bezpečné kormidlovanie v úžinách a stretávanie iných plavidiel. Toto všetko je veľmi sťažené, keď sa plavba koná za hmlistého počasia, alebo v noci.

 

 

Čo Vás doviedlo až k profesii kapitána?

 

Vzhľadom na to, že som sa svedomite venoval učeniu a zvládol som teoretickú aj praktickú prípravu a mal som ukončenú strednú školu s maturitou, bol som zaradený do funkcie t.j. čakateľ na budúcu funkciu kapitána. Ako kadet som mal na starosti administratívne práce na lodi, styk s prístavnými, policajnými, pohraničnými a colnými orgánmi a samozrejme praktická príprava riadenia a vedenia lode a celej lodnej posádky. V zimných mesiacoch sa vykonávali kapitánske kurzy a po nadobudnutí dostatočných teoretických vedomostí a praktických skúseností som sa podrobil štátnym kapitánskym skúškam pred skúšobnou komisiou Štátnej plavebnej správy. Skúšky som úspešne zložil a stal som sa kapitánom diaľkovej vnútrozemskej plavby.

 

 

Naplnili sa Vaše očakávania?

 

Moje predstavy sa splnili a s týmto povolaním som bol veľmi spokojný. Na prekážku bolo len to,  že tým trpel môj rodinný život, lebo manželka bola neustále sama, kedže som bol na plavbách.

 

 

Mali ste veľa priateľov v iných krajinách kadiaľ tečie Dunaj?

 

Dunaj preteká mnohými krajinami a každý štát má svoje špecifiká. Pre moju prácu som potreboval aj znalosť jazykov. Z domu som vedel rusky a maďarsky a slovanské jazyky dobre ovládam. Bulharčina a srbochorváčtina mi tiež nerobili ťažkosti. Zo školy som ovládal nemčinu a samozrejme v úradnom styku som používal aj rumunčinu. Najväčšie priateľstvá vznikli v styku s Maďarmi a Bulharmi a to aj vďaka plavebnému podniku Interlichter, v ktorom 4 členské krajiny Sovietsky zväz, Bulharsko, Maďarsko a Československo mali veľmi dobré vzťahy.

 

 

Máte nejaké nepríjemné zážitky?

 

Ja som nezažil vážne havárie, ale samozrejme sme zaregistrovali smrteľné prípady  keď v roku 1972 narazil juhoslovanský remorkér v Bratislave do stĺpa a potopil sa. Taktiež, keď na rakúskom území narazil slovenský tlačný remorkér „Ďumbier" do plavebnej komory a celá 8 členná posádka okrem  jedného sa utopila. Zo slovenskej dunajskej plavby sa ročne utopilo v priemere 4-6 osôb. Preto sa urobili opatrenia, že každý, kto sa plaví musí povinne vedieť plávať a na lodi musia byť pre všetkých záchranné vesty.

 

 

Čo pre Vás Dunaj znamená?

 

Plavil som sa po Dunaji od 18 až do mojich 60-tich rokov, teda 42 rokov.  Dunaj je spojovacou dopravnou tepnou naprieč Európou. Nadobudol veľký význam pred 20-timi rokmi, keď bol kanálom spojený Rín s Dunajom cez Mohan a vznikla 3800 km dlhá vodná cesta, ktorá spája severozápadné európske prístavy s prístavom v Čiernom mori. Vznikla nová možnosť pre dopravné lode z Holandska, osobné lode zo Švajčiarska, Nemecka, Francúzska i Beneluxu.

K Dunaju dodnes často chodím. Kývanie (húpanie) na lodi bolo pre mňa príjemné a niekedy mi to aj chýba. My, námorníci, zvykneme chodiť trochu čaptavo a  rozkročene, ako keby sme stále očakávali pohyb paluby.       

 

 

V Bratislave 13.5.2009, doplnené 1.7.2009